Skôr než som sa poriadne vyklonila a poobzerala si svet okolo mňa, veľa ľudí sa naklonilo nad kočík a povedalo: „Tá je celá po oteckovi!“ alebo „Tá je celá po mame!“. Tajomstvá predkov a to, čo sme po nich zdedili, ovplyvňuje náš život. Som veľmi vďačná za to, že moja rodina bola „pestrofarebná“. Pred 25 rokmi bola iná doba, neboli jasle alebo rodičia na to nemali peniaze. Preto sme skončili väčšinou u starých rodičov. Starý otec mi kúpil klavír a povedal - hraj. Aj keď som to nevedela, ale vždy mi povedal- hraj. Nahrával ma na megafón a vravel vždy - spievaj. Starká bola herečka, recitovala mi básne a ja som na ňu hľadela s úžasom. Už vtedy  som vedela, že aj ja chcem byť ako ona, že sa chcem stať herečkou. Len okolnosti v rodine mi nedovolili odísť z rodného mesta na hereckú školu. Preto som musela zostať v Banskej Štiavnici a pouvažovať, čo ma okrem spevu a herectva baví.

Bolo to kreslenie. Obliekala som mladšiu sestru do šatiek a vyrábala som rôzne módne návrhy a modely na nej. Preto moja stredná škola bola Stredná umelecká škola Samuela Stankovianskeho, odbor textilne výtvarníctvo. Po strednej škole sa mi otvorili možnosti sa slobodnejšie rozhodnúť a skúsila som vysokú školu v Nitre, UKF odbor Učiteľstvo hudobnodramatického umenia, kde som študovala 3 roky.

Absolvovala som rôzne umelecké školenia, workshopy a snažila som sa viac si otvárať zmysly. Po vysokej škole som skončila v Martine. Ale veľmi mi chýbal spev. Prišli mi do cesty ľudia, ktorí mi umožnili si splniť jeden zo snov- spievať v kapele. Nádherné 4 roky spievania.

Absolvovala som v Ružomberku 2 roky na škole ŠUP - Produktovú tvorbu. Bolo mi stále málo, chcela som viac a viac, ako mi hovorieval starký , hraj, hraj, ešte... V dospelosti som chcela stále viac a viac otvárať svoje obzory a zmysly. A tak som sa rozhodla ešte pre dvojročné štúdium predprimárnej pedagogiky v Turčianskych Tepliciach. Popri tom som učila 4 roky na ZUŠ v Mošovciach, ako učiteľka výtvarnej výchovy a dramatickej výchovy. V lete cez prázdniny som robievala v Trnave na letných škôlkach v táboroch  animátorku a učiteľku. A vtedy som si uvedomila: „Veď ja som učiteľka!“  Toto remeslo mi veľmi v mojich snoch a predstavách nerezonovalo, pretože som nechcela byť typický učiteľ a chcela som byť len ich sprievodca. Skúsenosti som chcela odovzdávať ďalej.

Potrebovala som ešte vyplniť pár hodín cez deň, tak som rozmýšľala či ďalšia škola alebo.... A vtedy som narazila na film o Márii Montessori. A veľmi ma zaujalo jej zmýšľanie, jej postoj k vzdelávaniu. Tak čistému a jasnému. Pripomenulo mi to výchovu mojich starých rodičov. Osud bol k mojim myšlienkam naklonený a dostala som ponuku byť asistentkou v jednej Montessori škôlke v Martine, ktorá bola vedená podľa Marie Montessori . Tu som pôsobila rok, pretože mi prišla jedna veľmi nečakaná škola do života a to bola moja Ellen. Dcéra, manžel a rodina. V tomto období som už bola ovplyvnená Mariou Montessoriovou a izba bola tomu tiež prispôsobená, zmyslovými hračkami, mojim prístupom a videla som nádhernú súhru. 

Každá škola ma niečo naučila, či už profesori alebo skúsenosti, ale najviac mi dali deti.  Deti ma naučili, že byť veľkým nie je o postavení a úspechu, ale o dôvere toho najkrajšieho - lásky a dôvery. Mala som veľké sny. Stať sa herečkou, speváčkou, rosničkou. Vďaka deťom sa týmto všetkým stávam každý deň. A ďakujem za to!

Od mája môžem byť súčasťou vzdelávania a vedenia Vašich detí. A ako hovorí Maria Montessori: „Budem sa sústrediť na vývoj toho dobrého, čo v dieťati je, a potom nebude priestor pre to zlé.“